Vývin názvu obce

Ľubotice dostali súčasný svoj názov až v roku 1948. Staršia generácia ešte doposiaľ užíva hovorovo skorší názov Kelemeš, ktorý je v obmieňanej podobe známy od 2. pol. 13. storočia.

V písomných prameňoch z 13 . - 16. stor. sa dedina Ľubotice spomína tiež pod názvom Kelemes pochádzajúcim z maďarského slova Kelemes = príjemný, lahodný, milý, ľúby. Názov, ktorý si osvojilo aj okolité obyvateľstvo napovedá, že tunajšie sídlisko pravdepodobne vzniklo v súvislosti s tunajším usadením sa maďarských vojensko – strážnych družín v 11. – 12. storočí.

Súčasná miestna časť Šarišské Lúky nosí uvedený názov od r. 1927. V skorších známych obdobiach sa používali názvy: Sebeskellemes, Sebeskellemesiretek, Šebešské Lúky, Kelemešské Lúky.



Vývin sídla

Sídlisko s tradicným územím na mieste súcasných Lubotíc iste jestvovalo skôr než sa jeho meno objavilo v listine z roku 1298 o darovaní Šalgovíka, ktorého chotár susedil s chotárom Kelemeša. Vyplýva z nej, že dedina jestvovala v 2. pol. 13. stor. ako iné obce, na zemianskom majetku.

Koncom 13. stor. dedina Kelemeš patrila šlachtickému rodu Bokša, zaciatkom 14. stor. tu bol vlastníkom Puš, od r. 1310 jeho syn Mikuláš. Od neho, šarišského kapitána, dostal tunajší majetok ako výmenu za majetok Kendice r. 1310 zemepán Mihály. Rodina sa tu usadila a v 14. – 16. stor. používala meno obce v prídomku. Cast dediny patrila v 14. – 16. stor. aj zemanom z Kendíc (Dobszy) i Farkašovcom z Haršagu (Záborské). V r. 1342 – 1427, kedy sa dedina spomína ako Kelemes, Chelemes tu sídlila rodina Kendy so 16 a rodina Kelemesi s 28 nevolníckymi usadlostami. Po pristahovaní židovského obyvatelstva do okolitých dedín tu po case vznikol aj velkostatok, na ktorom sa vystriedali zemianske rodiny Kelemes, Dobsay, Herszagy (14. – 16. stor.), Sztankay, Sentpetery, Péchy (18. stor.), Pongrác, Dessewffy, od ktorého majetok odkúpil obcan Bleier a neskoršie velkostatkár Alfréd Ardó. Za týchto tu boli vystavané 2 kaštiele a 1 zemianska kúria, ktoré ešte aj dnes slúžia náhradným úcelom. Okolo kaštiela a kúrie sa postupne vybudovali domceky poddaným, želiarom a deputátnikom a v 19. stor. už aj rolníkom. Za 1. svetovej vojny a Slovenského štátu väcšina obyvatelov pracovala na velkostatku. Až po oslobodení sa pozemky A. Arda rozparcelovali a rozdelili deputátnikom a malorolníkom. Po založení Štátneho majetku bola pôda pridelená do spolocného hospodárenia.
Cast obce Lubotice – Šarišské Lúky je písomne doložená až v roku 1786 pod názvom Kelemešské Lúky (prata Kelemesiensis). Od roku 1927 sa jej pomenovanie ustálilo ako Šarišské Lúky. Založili ich v chotári Lubotíc s povolením zemepánov pravdepodobne židovskí obchodníci a priekupníci, ktorí sa nesmeli usadit v Prešove, a tak si zvolili toto jeho „predmestie“ za trvalý pobyt. Koncom 18. stor. tu zo 765 obyvatelov bolo 758 židov ( 99,1 %). Táto pocetná populácia sa praktický do roku 1842 nezmenila, len pocet Židov klesol na 666 ( 87,2 % ). Viaceré rodiny sa po roku 1840, odkedy sa už Židia mohli slobodne usadzovat na všetkých miestach krajiny, odstahovali do Prešova. Toho casu Šarišské Lúky však ešte boli najväcšou židovskou komunitou v Šarišskej stolici, lebo v Bardejove ich bolo takmer o polovicu menej. V r. 1919 tu už bolo 298 Židov (59 % obyv.). Kedže táto lokalita mala výhodnú dopravnú polohu na ceste do Prešova, coskoro po založení osady (geta) si Židia na kraji osady zriadovali furmanské krcmy („aláše“ ) s dvoma bránami, stajnami a vozárnami. Krcmy a noclahárne, slúžiace hlavne kupcom prichádzajúcim na trh do Prešova, tu boli v každom druhom až tretom dome. Ešte koncom 19. stor. ich tu bolo 18 – 20. Na hlavnej ulici mali Židia vlastné obchodíky, v nich predávali to, co nepredali na jarmokoch a trhoch v Prešove. Pred koncom 18. stor. si tunajší Židia postavili svätostánok – synagógu, ale aj rituálne jatky a kúpele. Ked v roku 1905 synagóga vyhorela, postavili v roku 1833 novú, tú , ktorá jestvuje doposial. Mali aj vlastnú školu, od roku 1830 „ bed hamidraš „ (spolocenské a správne stredisko) i cintorín. Osada sa stala obcou s 1 500 obyvatelmi (r. 1869), ale židovská komunita v nej postupne strácala prevahu. Po jej likvidácii za 2. svetovej vojny poklesla populácia obce na 676 obyvatelov, te da na 45 % stavu z roku 186 a 45 % stavu z roku 1869.